Keď sa pozriem do minulosti, ani si vlastne nepamätám, že by môj život nebol niekedy pretkaný kontaktom s prírodou a so zemou.
Rodičia prenajali záhradu blízko železničnej trate v Bratislave, keď som mala 4 roky a celé detstvo som trávila víkendy tam. K záhradným prácam som sa veľmi nemala, zato si dobre pamätám, že mojou úlohou bolo každoročne zo záhonov vyberať kamene.
Časť letných prázdnin som zas trávila u mojej babky na dedine na Zemplíne. Veľká záhrada a rôzne domáce zvieratá. A obrovská pajta (šopa) so slamou či senom, kde sme sa so sestrou a sesternicami najradšej hrávali. Po daždi sme naháňali sliepky po zablatenom výbehu a v gumákoch brázdili jarky na ulici.
Keď som mala 12 rokov, kvôli maminmu zdravotnému stavu rodičia kúpili drevenicu na Orave, v chladnejšom a vlhkejšom pásme, ako som bola dovtedy zvyknutá. Otec začal pestovať samozrejme aj tam. Pôda nikdy nevysychala, polievať nebolo treba. Cibuľa bola oveľa jemnejšia ako tá z bratislavskej záhrady. A bohatšia bola aj úroda mrkvy a petržlenu. Najradšej som tam behala po kopcoch a okolitých lesoch. Ich vôňa ma doslova fascinovala. Tam som aj začala so zberom liečivých bylín.
V 27 rokoch sa mi narodila dcéra. Spočiatku som s ňou chodila na detské ihriská, ale akosi sme tam nezapadli medzi ostatné mamičky a deti. Radšej som sa s ňou začala prechádzať po okolí a smerovala viac do kľudných lokalít mimo sídliska. A zrazu to prišlo… znenazdania som objavila, že v našom sídlisku je aj, doslova ukrytá pred zrakmi zvedavcov, záhradkárska osada. Moje kroky už smerovali len tam. Upútala ma jedna zarastená záhrada a pri vhodnej príležitosti som sa osmelila a opýtala sa suseda, či nepozná majiteľa. Zanedlho sme si s manželom záhradu prenajali a to už som nosila pod srdcom aj syna. Keď sa koncom mája narodil, tak som zobrala obe deti, stan a s mesačným synom a čerstvo dvojročnou dcérkou som išla na týždeň do záhrady stanovať. Manžel za nami chodieval po práci.
Vzhľadom na to, že táto záhrada sa nedala kúpiť, boli sme nútení hľadať ďalej. Tak som so synom v kočíku zamierila hlbšie do záhradkárskej osady, do kopca, smerom k lesu. A tam sa mi podarilo podobným spôsobom nájsť našu vysnívanú záhradu s útulnou drevenou chatkou. Rovno pod lesom, v kopcovitom teréne, na troch terasách. Deti práve tu strávili svoje detstvo.
Osud ma však po rokoch zavial ďalej a nakoniec som sa nedávno usadila na Záhorí, v domčeku s väčšou záhradou. Opäť iná oblasť, iné podmienky a hlavne iná pôda. V Bratislave sme mali zem ťažkú ílovitú, na Záhorí je zas sypká, suchšia, piesočná.
Takže skúsenosti, niektoré odpozorované a iné prežité na vlastnej koži, mám z detstva z troch záhrad (kamenistá, černozem, vlhkejšia hnedozem) a vlastné z ďalších troch (úrodná ornica, ťažká ílovitá, suchá piesočná). Keď otec ťažko ochorel, chcela som mu urobiť radosť a poslednú sezónu, počas ktorej s nami ešte bol, som sa mu starala o obe jeho milované záhrady. Kvalitu a rozdielnosť pôdy som si tak vyskúšala na piatich rôznych miestach.
Nesmiem opomenúť ani moje nadšenie pre pestovanie byliniek na balkóne, kde som si vytvorila schodovité regály na črepníky.
Kvôli môjmu premenlivému zdravotnému stavu a iným životným vlneniam som sa nie vždy dokázala naplno postarať o záhrady. Boli roky, keď ležali ľadom a len sa cca 3x za sezónu pokosili. Takže so záhradkárčením som začínala na ďalšiu jar opäť od piky.
Tak to je aj teraz. Do domu v najzápadnejšej obci Slovenska sme sa sťahovali v marci 2022 a tak, popri iných povinnostiach, záhradné práce postupujú pomaly. Hlavné je však, že napredujú. Kombinujem mnou overené postupy, ale skúšam aj nové tipy. Samozrejme sa teším z každej liečivky a inej jedlej buriny, ktoré mi na pozemku prirodzene rastú. Takže pridávam aj sušenie, prípravu sirupov a iných domácich produktov. Moje celoživotné hobby – príroda spolu s farmáciou – mi tu dávajú veľký priestor na realizáciu.
Neskôr sa nám hospodárstvo rozšírilo o chlpatých, potom šupinatých a nakoniec operených spoločníkov. V auguste 2023 sme objavili pred dverami mačiatko a kocúrika, ktoré k nám priviedla ich mama. Mláďatká u nás už zostali a mačička nám o 10 mesiacov neskôr porodila ďalších troch kocúrikov. Na jar 2024 sme vybudovali jazierko, kam sme nasadili tri karasy, z ktorých dva prežili aj prvú zimu. Nech im to vydrží! No a začiatkom roka 2025 sme obohatili hospodárstvo o výbeh s piatimi sliepkami – velsumkami – spolu s kohútom, ktorý o čo je menší, o to je odvážnejší a vzorne si svoj kŕdeľ chráni.
